Nie je dôležité byť konkrétny, nebudem nič a nikoho menovať, skôr chcem podať svoj názor z nadhľadu a som presvedčený, že opisujem pravdivú skutočnosť. V priebehu neďalekej minulosti skôr povediac súčasnosti si „určitá zdravotná poisťovňa“ zmyslela, že nám netreba toľko nemocníc, lebo však sme asi všetci zdraví! Pozn.: Týchto snáh tu už bolo i skôr v posledných obdobiach slobody. Ono to však nie je o našom zdraví, ale o peniazoch z verejných zdrojov slovenského zdravotníctva. Aspoň to tak vyzerá.....podľa všetkého, čo sa deje. Je prinajmenej úsmevné, ako musí napríklad malá mestská nemocnica alebo súkromná nemocnica platiť odvody do poisťovní, faktúry za energie a ostatné dodávateľské faktúry, čiže nezadlžuje sa ... avšak nie som si istý ako to bude tento rok, keď určitá poisťovňa znížila týmto nemocniciam limity alebo vôbec nazazmluvnila niektoré výkony (oddelenia)...a tak teraz od januára tieto nemocnice liečia pacientov mesačne na dlh ... a sú to pacienti práve tej „určitej nemocnice“ !!! A liečia pacientov mnohokrát v rekonštruovaných, hygienicky čistých, vynovených, ľudskému oku pekných priestoroch. Príkladom je aj to, že malá všeobecná nemocnica v súkromnom sektore dostane hygienické hodnotenie „A“ (čo je výborné) a štátna nemocnica alebo nejaká iná v rámci zazmluvnený „garantovaných v sieti“ dostane hygienické hodnotenie „B“... alebo nebodaj „C“ ??? – uff.
Naproti tomu „štátne“ nemocnice dostali garanciu minimálnej siete, potom navýšenie limitov od „určitej poisťovne“, aby mali na personálnu motiváciu, ale v rámci dodávateľsko-odberateľských vzťahov sa veselo zadlžujú ďalej. Jednoducho „ekonomický zázrak“ - vziať malým i keď ekonomicky samostatným a dať veľkým, plytvajúcim, neschopným ekonomicky prežiť.
A ešte jedna skutočnosť. O pacientov sa v mnohých okresoch starajú práve mestské alebo súkromné nemocnice a robia to štandardne, lege artis, suplujú štát, a napriek tomu ten „pán“ štát sa už dlhšiu dobu pokúša tieto nemocnice nenápadne zrušiť!
Premysleným ťahom však je aj niečo iné ... poistenec môže v priebehu roka prestúpiť do inej poisťovne iba raz a to ohlásením v septembri s prestupom k 1. januáru. Kiežby tak bolo možné prestúpiť v priebehu roka aspoň každý štvrťrok, tak verte mi alebo nie, som presvedčený, že masívny odliv produktívnych, chápavých poistencov z tej „určitej poisťovne“ by dalo na frak tomu hospodárskemu zázraku !!!
Akosi nikto z kompetentných nemyslí na obyčajných ľudí ... áno, úplne obyčajných ľudí, ktorí ochorejú a potrebujú ísť k lekárovi resp. potrebujú ísť na pár dní (ten lepší prípad) liečiť sa do nemocnice. Chorý človek, nie je človekom veselým a vôbec mu nie je jedno ako ďaleko pôjde do nemocnice, ako ďaleko bude od domova, v akom prostredí pobudne tých „pár“ ťažkých dní ...
Pamätám si ako jeden šéf rezortu, keď ešte tým šéfom nebol, chodil po nemocniciach s prednáškami o ekonomizácii nemocníc, o zázraku zdravotného poisťovníctva, pripoistenia, o komercionalizácii zdravotného poistenia atď... atď. Nuž priznám sa z tých myšlienok a niektorých veľmi zaujímavých sa toho veľa nerealizovalo alebo takmer nič.
Avšak udialo sa niečo veľmi elegantné – z nemocníc sa povyberali ďalšie lukratívne zložky t.z.v. „hrozienka“ do súkromnej sféry a nemocniciam ostali mnohé finančne náročné a málo platené v princípe neziskové oddelenia. Faktom je, že podnikať z pravidelným prísunom financií z verejných zdrojov je veru ľahké a to doslova a do písmena.
Pravdou je aj to, že štát hospodáriť nevie a to treba priznať. I keď mnohí povedia „veď je to vždy len v ľuďoch“, je to v ľuďoch, ale tí ľudia väčšinou nemajú vzťah a silu ekonomizovať a efektívne riadiť nemocnicu. Dôvodom je asi aj zasahovanie politiky do riadiacich štruktúr štátnych nemocníc. V súkromnej sfére je to naopak. – tu zasahuje do riadiacich štruktúr odbornosť, manažérska zdatnosť, zdravé chápanie ekonomiky a to aj bez pokryteckých výberových konaní.
Nemám v úmysle ukončiť tento môj príspevok „happy end-om“ resp. konečným záverom. Chcel som na prvý krát v tomto priestore vyjadriť môj pohľad na vec a naviac chcem sa tejto téme venovať hlbšie aj z dôvodu vlastnej praktickej skúsenosti a ďalšieho „vzdelávania“ v tejto oblasti. Možno som načrel do viacerých oblastí jedného problému, avšak možno tak je to dobré. Ešte by som dodal, že tento článok je možné brať z určitého hľadiska aj ako reakciu na príspevok Oldřicha Kovářa „Slovenský realizmus“.
